V marci 1978 sa v hamburskom prístave vylodili kontajnery plné motocyklov SR 500 a zahájili priateľskú japonskú inváziu. V nasledujúcich 20 rokoch predala v Nemecku Yamaha 38 000 týchto strojov, z nich je dodnes prihlásených viac než 20 000 kusov.

Ako vytúžená odnož puristického endura XT bol vytvorený model „Single Road“, ktorý vyplnil medzeru medzi množstvom dvojvalcových strojov pre začiatočníkov a silnou skupinou nadupaných päťstoviek.

VIDEO: Yamaha SR 500

Smoliarom byť nemôže to bolo jasné už na začiatku, pretože tradične založený motorkári túžili po pokračovateľoch stojov, akými boli napríklad Horex, Regina alebo BSA Gold Star. Ale ako je možné, že sa eserko so svojím rebrovaní m, dvomi ventilmi, jednoduchým rámom a ešte jednoduchším odpružením stalo takým kultom? Pán Reiner Kiehn na jar 1978 asi nikdy nezabudne. Zatiaľ čo naši otcovia mohli v tejto dobe preháňať iba tak dvojdobé normalizačné stroje o štvortaktoch mohli ešte viac než desať rokov iba tak snívať, mohol si mladý Reiner objednať jedno z prvých SR už v zime.

Kvôli oneskorenej homologizácii síce stroj k vtedy západonemeckému predajcovi dorazil až v apríli, ale i tak je deň jeho uvedenia do prevádzky v technickom preukaze jedným z najskorších. O 30 rokov neskôr nám pán Kiehn doviezol ukázať svoju Yamahu v originálnom stave do malého mestečka Buldernu v blízkosti Munsteru. Svoje narodeniny tak mohol stroj osláviť takpovediac medzi svojimi. Práve v Bulderne sa totiž konal jubilejný zraz všetkých majiteľov najrôznejšie poupravovaných eserok. Motocyklov, ktoré presvedčovali po roky svojou všestrannosťou a spoľahlivosťou. „So ženou a batožinami na plný plyn z Hamburgu do Mníchova“, to obdivujú vodiči BSA ešte dnes. Na svojom britskom dvojvalci musel zobrať pán Kiehn často do ruky skrutkovač, aby mohol vôbec vyjsť z garáže, na SR musí naopak veľa jazdiť, aby mohol vôbec niečo montovať. A aby tento proces urýchlil, zaoberá sa vášnivý motorista a civilným povolaním elektrikár Kiehn dvoma projektmi.

Jeden je zo streetfighterského súdka, ten druhý skôr klasicky ladený café racer britskej školy. Obidve prestavby už sú viac menej hotové – ale celkom dokončené asi nikdy nebudú. Ako hovorí mechanik Kiehn, ono už by sa potom nebolo v čom šťúrať....Zrejme nie je jediný, kto zastáva takého svojrázne názory, medzi viac než 500 kusmi SR sme museli naozaj originálne kusy bez zásahov majiteľov dlho hľadať. Pretože originály sú doslova všetky eserka a ich úpravy. Ich majitelia sú totiž naplno skalopevne presvedčený o tom, že menej je vždy viac. Diskusia o výkone sa obmedzuje na 35 až 40 legálnych alebo údajne vyladených 60 koní, debaty o brzdách končia pri bubnoch Ceriani Duplex. Ale i tí, ktorí sa uspokoja so sériovými 27 až 33 koňmi tu majú čo povedať, bez toho, že by sa na nich ostatní pozerali medzi prsty. Zraz v nemeckom Bulderne je ukážkovým príkladom toho, ako sa môže stať zo skromnosti rýdzo medziľudská solidarita. Pretože i tuning v tom najnápadnejšom podaní je možné zaplatiť z platu remeselníka, nie je pospolitosť ničím ohrozená. A pretože týchto pravidiel sa drží aj bohatší sused z vedľajšieho stanu, je možné si spoločných výjazdov užiť si do sýtosti. A to platí i pre spoločné oslavy, solidarita robí priateľov a prináša radosť.

Tu je jednoduché prekonať napríklad svoj odpor k chopperom a s úsmevom a toleranciou obdivovať i športovú úpravu s úzkymi riaditkami. Ide tu o vyjadrenie vlastnej osobnosti a o to, ako nájsť svoju cestu a do detailu ju stvárniť. Keď Reiner Keihn svoje SR prihlasoval, Christian bol ešte v pôrodnici. Patrí k mladým divochom na tejto špecifickej scéne a má samozrejme aj iné vzory než starí harcovníci. Jeho dravá zmes dirt tracku a všestranného stroja SR vyplynula z prestavby trvajúcej osem rokov a celkom nanovo definuje pojem jednoduchosť. Hrozivo, svalnato. Rovnako dlho sa týmto strojom zaoberá o päť rokov starší Saša. Potreboval motocykel , ktorým by mohol cestovať do práce, ale čoskoro prišiel na to, že aj jazda do práce môže byť krásna. Napríklad na choppere. Doktrínu, že zo SR nikdy riadnu ameriku neurobíte, dodržiavala väčšina ladičov tohto jednovalcového stroja a vytvárala tak extrémne odľahčené kúsky, ktoré sa svojím dizajnom oveľa viac približovali tradícií 50tich rokov. „Na štýlovú transformáciu na ozajstnú pastvu pre oči bolo nutné vynaložiť 2000 eur a z toho najviac stáli ráfy“ hovorí Saša, ktorý sa inak venuje úpravám harleyov. Peter Jungton do svojho café raceru zaručene investoval viac, pár stoviek eur musela stáť len nádrž japonského špecialistu na modely SR, firmy Daytona. Sedlo pochádza z Anglicka, bočné kryty boli kedysi k dostaniu u kmeňového dodávateľa firmy Kedo.

Do absolútnej extratriedy chýba odhadom ešte 100 vlastnoručne sústružených a frézovaných dielov a tony leštiacej pasty. Každému vodičovi BSA Gold Star sa do očí derú slzy, pretože Angličania to takto nikdy nedotiahli. Pri pohľade na jeho prestavbu mäknú aj piloti nadupaných superbikov a začínajú chápať, obdivovanú individualitu si jednoducho nemôžu kúpiť. Tu si musí každý človek vytvoriť sám. A vlastnými rukami, to preto je SR tak obľúbeným strojom. Demontáž a montáž motora zaberie ani nie pol dňa. Kompletný servis tak víkend. Naladenie -OK, tu už musíte mať aj nejaké skúsenosti, hovorí Jungton. Do 40 koní nie je nutný ani karburátor, ani výfuk Supertrapp alebo závodný vzduchový filter. A ostrá vačková hriadeľ nie je drahá. Druhý náhradný motor je možné koniec koncom rýchlo a lacno zohnať, dostupnosť náhradných dielov je viac než v pohode - čo viac si môže srdce ladiča želať? Hádam iba nejakého moderného pokračovateľa modelov ako poctu starému dobrému SR.

Motocyklu, ktorý si vystačí s tým podstatným, bez toho že by pôsobil lacno a jednoducho. V Bulderne vedia všetci, ako poctivý šarm robustnosti a jednoduchosti spojuje a miesto nebezpečných superbikov želajú mladým podobnú hračku. A tak trochu závistlivo pozerajú na ďaleký východ, v Japonsku sa SR z daňových dôvodov zmenšená na 400 kubických centimetrov –ešte stále sa vyrába.