Nápad ísť sa pozrieť do sklárskeho múzea v Lednických Rovniach sa zrodil zhodou dvoch okolností. Prvým impulzom bola neformálna diskusia, v ktorej sme si zaspomínali na legendárnu scénu z filmu Pelíšky, v ktorej Miroslav Donutil testoval "nerozbitné poháre." Napokon mu však jeho filmový syn dokázal, že niekde "urobili súdruhovia z NDR chybu!"  a aj "nerozbitný" sklenený pohár sa dá rozbiť, keď sa chce. :-)

Druhým, menej poetickým impulzom, bola pracovná cesta v  Púchove, ktorá nám vzhľadom ku skrátenému programu ponúkla možnosť navštíviť sklárske múzeum v Lednických Rovniach.

Veru, bola by škoda zahodiť takúto príležitosť, dozvedieť sa niečo z histórie sklárskeho umenia na Slovensku. Napriek nepríjemnému počasiu, v ktorom by človek ani motorku von nevyhnal, sme vstupovali plní očakávaní do  Lednických Rovní.

Cesta k múzeu je veľmi dobre značená smerovými tabuľami, ba dokonca aj asfaltový koberec nás nevytriasol väčšmi ako na zvyšnom území Slovenska, preto sme bezproblémovo zaparkovali priamo v strede obce. Múzeum sa nachádza v zrekonštruovanom  renesančnom kaštieli z konca 16.-teho storočia, ktorý patril bývalým majiteľom sklárne rodine Schreiberovcov.

Výroba skla má na Slovensku dlhú tradíciu. Siaha až kamsi do 14. storočia, keď na naše územie prišli nemeckí a českí sklári, aby začali písať sklársku históriu Slovenska. Treba podotknúť, že skláreň v Lednických Rovniach nie je najstaršou na Slovensku, tou bola skláreň v Zlatne založená v roku 1836. Po nej nasledovali iné, známe i menej známe sklárne na Slovensku - Katarínska Huta založená v roku 1841, Málinci, Poltári až napokon v roku 1892 založil miestnu skláreň Jozef Schreiber. Vďaka tomuto kroku sa začali písať sklárske dejiny v Lednických Rovniach. V čase rozmachu sklárskej výroby na Slovensku bolo na Slovensku okolo 15 sklárskych hút. Svedčí to o rozvoji priemyslu na Slovensku a opodstatnenosti výroby skla v domácich podmienkach.  Slovenské sklárske múzeum vzniklo v roku 1988. Mapuje kompletné dejiny sklárskej výroby na Slovensku.

Zakladateľ, Jozef Schreiber, stavil na moderné technológie, a tak začal s výrobou tabuľového skla  tzv. Cisárskeho krištáľu, ktorým sa podnik vo vtedajšej dobe radil k najmodernejším v Európe. Dokonca sa tu ako prvej sklárni na pevninskej časti Európy začali používať anglické pantografové stroje, vďaka ktorým  sa produkované sklárske výrobky vyznačovali pozoruhodnou kvalitou skla.  Sklárni sa celkom darilo, i napriek tomu, že Jozef Schreiber zomrel pomerne skoro po založení sklárne, už v roku 1902, až do chvíle do medzivojnového obdobia, v ktorom bolo nútené vedenie sklárne pristúpiť k predaju časti majetkov. Po druhej svetovej vojne  skláreň v roku 1946 znárodnili a pod novým názvom Slovenské sklárne prežila socializmus s ľudskou tvárou, v ktorom  Karol Hološko vytvoril novú tradíciu tzv. rovnianskeho typu kalicha s použitím novej technológie ťahanej stopky.  až do konca 20. storočia. Podľa informácií od miestnych obyvateľov sa v súčasnosti  síce pokračuje v tradícii sklárskej výroby,v obci pôsobia firmy zaoberajúce sa sklárskou výrobou, no vonkoncom nedosahujú objemy predchádzajúcich desaťročí.

Väčšina vystavených exponátov v zbierkach múzea pochádza zo 17. až 19. storočia, ale múzeum vystavuje i súčasné sklenené výrobky z miestnej produkcie.

                               Kostol svätého Michala v Lednických Rovniach

V obci si, rovnako ako aj v iných 99,9 % prípadoch, môžete pozrieť aj miestny kostol, ktorý je zasvätený sv. Michalovi. Zaujímavosťou je, že v Lednických Rovniach pôsobil aj spisovateľ Peter Jilemnický, ktorý tu dokončil svoj román Kompas v nás. Neskôr napísal ešte aj novelu s názvom Sklári, v ktorej spracoval námet prostredia z Lednických Rovní.  V obci žil aj Anton Rochel, ktorý tu pracoval ako osobný lekár gróra Aspremonta. Trojicu ľudí, ktorými sa obec Lednické Rovne môže pýšiť uzavrie akademik Karol Rosenbaum zaoberajúci sa dejinami a výskumom slovenskej literatúry, ktorý sa narodil v roku 1920 priamo v Lednických Rovniach.

Apropó, slovenčina. Skúsili ste si už niekedy vyskloňovať pomnožné podstatné meno Lednické Rovne? Ešte nie? Tak, aby ste sa náhodou nepomýlili, tak vám pomôže, keď si pozriete nasledujúcu tabuľku:

Vedeli ste, že Lednické Rovne sú ženského rodu a skloňujeme ich podľa vzoru dlaň? Dúfam, že sme vám dnešnou reportážou dali tip na výlet, a zároveň zvýšili vaše jazykové povedomie, lebo verte, že nič nie je horšie ako motocikel, ktorý vraj nemá žiadnu chybu ... :-()

Na Slovensku je to tak, že chybička sa votrie i tam, kde by sa nemala, a preto sme si naše uvedené informácie poctivo naštudovali z viacerých zdrojov, pretože ako to už na Slovensku býva, dovnútra sme sa nedostali. Bolo totiž zatvorené. Priamo z prvej ruky sme sa však možno dozvedeli viac ako by sme videli naživo. Bývalý pracovník sklárne na dôchodku, ktorého sme stretli, nám totiž stihol porozprávať o histórii sklárne i obce viac ako sme, čo i len očakávali. Aj keď je možno lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. No neprekáža nám to, odnášame si z Lednických Rovní príjemnú spomienku na zhovorčivého pána Jožka a aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Múzeum skla nás totiž láka, rovnako ako Lednický hrad, ktorého obrysy sme zahliadli pri odchode a chystáme sa ho v rámci výjazdu navštíviť. O tom však až v niektorej z budúcich reportáží. Zatiaľ čakáme na lepšie počasie, príjemnejšie k motorkárom.  :-)