Honba za zážitkom
Náš dokonale zabývaný a bezpečný televízny svet má nedostatok dobrodružstva a ľudia s túlavou povahou to podvedome tušia. „Nikdy vlastne na žiadne nové miesto nedôjdu". píše slávny teoretik médií Marshall McLuhan. „Na programe zájazdu môžu mať Šanghai, Berlín alebo Benátky, ale v skutočnosti akoby tie miesta nikdy nenavštívili". Podľa McLuhana sa šíry a neznámy svet vďaka rozhlasu a televízii scvrkol v nudnú „globálnu dedinu". Pobytové zájazdy s klasickými cestovnými kanceláriami sa vraj podobajú nezáväznej návšteve kina či listovania farebným časopisom.
Na McLuhanových slovách asi niečo bude. Príjemné povaľovanie na pláži nemusí byť zlé, uspokojí ale len niekoho. Tí ostatní (ktorých dnes stále pribúda) už chcú od cestovania niečo viac. Nabažili sa komfortu luxustných hotelov a klimatizovaných autokarov, omrzel ich umelý svet turistických pamiatok, sterilná bublina prefabrikovaných zážitkov.
Na cestu sa vydávajú preto, aby z bezpečného televízneho sveta aspoň na chvíľu vypadli. Chcú sa trochu báť, riskovať, málo moknúť a mrznúť, siahnuť si na dno a vďaka tomu uvidieť svet taký, aký naozaj je. Ide im o to, aby bolo cestovanie zase dobrodružné, ako tomu bolo kedysi dávno, pred vynálezom lietadla, televízie a penicilínu. Jedine tak totiž nájdu to, za čím sa ľudia oddávna na cestu do sveta vydávali. Silné a nezabudnuteľné zážitky a poznanie samotné.

Pred rokom 1989 bol obyčajný výlet do Viedne dobrodružstvom, o ktorom sa hovorilo pól roka. Po otvorení železnej opony chcel každý poznať svet a Slovensko zachvátilo cestovné šialenstvo. Všetci sa bili o miesta v starých karosáckych autobusoch, uháňajúcich do vysneného Paríža, Mníchova a Ríma, aby tam potom vo vytŕžení blúdili po obchodoch a zapíjali chleba s čajom z termosky.
Tá doba je ale už preč. Dôkazom je vznik rady „alternatívnych" cestovných kancelárií, ponúkajúcich svojim klientom vyššiu dimenziu v poznávaní sveta. Okrem servisu im totiž naservírujú aj zdravú dávku dobrodružstva. „Ľudia dnes chcú jazdiť divokými riekami na raftových člnoch, zliezať neprístupné skalné štíty, zdolávať na horských bicykloch opustenú škandinávsku tundru", hovorí Petr Smítka z jednej CK. 

Droga backpackingu
Vo svete sa vedľa klasickej turistiky stále viac presadzuje štýl, nazývaný backpacking, alebo tiež moderné nomádstvo. Ľudia každého veku proste na rok-dva vypadnú zo školy či zamestnania, spália za sebou všetky mosty a vyrazia do sveta na vlastnú päsť len s batôžkom na chrbte, bez toho, aby sa o nich po ceste ktokoľvek staral. Vo všetkých západných krajinách patrí rok-dva prežité „na ceste" k základnému vzdelaniu, rovnako dôležitému ako školská dochádzka. 

Outdoor (pobyt uprostred drsnej prírody), trekking (prechody opustených veľhôr) a backpacking tvoria už dnes k rozšíreným štýlom, na ktoré sa napojil celý priemysel, predbiehajúce sa vo vymýšľaní špeciálnych pomôcok. Obyčajní natrénovaní smrteľníci sa totiž vydávajú aj do miest, kam sa pred pár rokmi odvážili len mamutie horolezecké a vedecké expedície. Vývoj materiálov pre oblečenie a obuv dnes už prakticky kopíruje kozmický a vojenský výzkum.
Backpackeri majú už dnes všade vo svete „svoje" krčmi, lacné hotelíky a dokonca i biblie. Sú nimi špecializované sprievodcovia austrálskej edície Lonely Planet, ktorú v roku 1975 založil jeden z prvých backpackerov Tony Wheeler. Detailné „kuchárky", podrobne popisujú, ako v ktorej krajine prežiť, kam sa pozrieť a ako prejsť s minimom peňazí maximálnu vzdialenosť, už dnes pokrývajú celú mapu sveta. Vychádzajú v státisícových nákladoch a k dostaniu sú prakticky všade. „Nestaraj sa, kde tvoja cesta skončí. Proste len choď!", hovorí ich heslo.

Backpackingu sa dá prepadnúť rovnako ako napr. drogám. Tí, ktorí takto na ceste prežili pár mesiacov života, majú často doma problémy zakotviť. Život im v porovnaní so zážitkami v indických Himalájach, thajskej džungli alebo na indonézskych ostrovoch pripadá šedivý a nezaujímavý a pri pohľade na mapu sveta ich to stále ťahá preč.
Bežné príznaky cestovnej horúčky sa vraj môžu vyvinúť až v ťažkú formu drogovej závislosti. „Všade vo svete stretneme ľudí zo západnej Európy a USA, ktorí na ceste trávili napríklad už desiaty rok a úplne stratili schopnosť aj chuť vrátiť sa do normálneho života", hovorí cestovateľ Jan Vrána. Jeho život sa točí okolo dvoch vecí: cez leto zarobiť peniaze česaním talianskych jabĺk či umývaním nemeckého riadu, cez zimu vyraziť do Afriky, Ázie alebo Južnej Ameriky. 

Okolo sveta za 80 dní
Dobrodružstvá, ktoré nechal v knihách prežívať svojich hrdinom Jules Verne, sú dnes už prístupné komukoľvek. Jedni sa vydávajú stopom cez Turecko, Irán a Pakistan do Indie. Iní si rovno vyberú cestu okolo sveta. Stačí k tomu zbytočný jeden až dve tisíc dolárov. Špecializované sprostredkovateľské kancelárie vám za ne na mieru ušijú letenku RTW (Round-the-World), ktorá sa v poslednej dobe teší medzi „backpackermi" zvláštnej obľube.
Kombináciou zľavnených leteniek niekoľkých leteckých spoločností zvolíte sami podľa miest, ktoré chcete navštíviť. Vyberiete si napr. zastávku v Južnej Afrike, na Cejlone, na Filipínach, v Austrálii, na Havaji a na Floride, ako vám je po vôli. Obletíte glóbus, všade sa na pár týždňov zastavíte, omrknete, čo vás zaujíma a za rok ste doma. Cena sa riadi počtom zástavok a dobou, ktorú sa chystáte po svete pofľakovať.
Európskou obdobou leteniek RTW je populárna vlaková Interrail, ktorá sa u nás začala predávať hneď v roku 1990. Pokiaľ máte menej ako 26 rokov, získate za cenu nejakých desať tisíc korún možnosť neobmedzeného mesačného cestovania na všetkých európskych železniciach. Trochu pracovitejší študent tie peniaze zarobí v priebehu školského roku. V lete potom naplní batoh konzervami a salámami a objavuje svet.

Kultúra cestovania je na rozdiel od našich dráh vo väčšine západných vlakov vysoká a „interrailer" tak ušetrí za hotely, pretože sa v nočných expresoch pohodlne vyspí. Po rannej hygiene v čistej nádražnej umyvárke si dá v bufete kávu, uloží batoh do úschovne a vyrazí na prehliadku, povedzme španielského Madridu. Pokiaľ chce vložené investície dôkladne využiť a prejsť za mesiac Európu krížom-krážom, sú síce jeho zážitky útržkovité, ale každý, kto to len raz skúsil, potvrdí, ako je i toto prázdninové cestovanie návykové. 

Strach pred svetom a ako z neho von
Ten, kto sa len trochu rozhliadol po Európe (tak napr. práve s pomocou miestenky Interrail), rýchlo pochopí, ako je to vlastne nudný svetadiel. Preliezanie pamiatok a obchodných domov baví človeka nanajvýš deň-dva a euroamerická kultúra je všade k zúfalstvu rovnaká. Dobrodružstvo možno dnes objaviť snáď už len v Albánsku alebo uprostred opustených rumuských hôr.
Tí, ktorí by chceli vyraziť niekam ďalej (a predovšetkým ich rodičia), ale často zviera strach pred svetom. Priemerný Slovák sa stále ešte domnieva, že sa vo svete stratí, že ich okradnú a zabijú, že sa nakazia smtiacou chorobou. Lenže - všetko je inak. V mnohých ázijských krajinách už dnes cestovateľ nemusí bojovať s ľudojedmi, ale naopak dávať pozor, aby ich neprešiel šikmooký vodič mercedesu, rútiaci sa s celulárnym telefónom pri uchu na obchodné rokovanie.
„Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že strach z človeka za pár dní spadne", hovorí Jan Vrána. V Ázii, kde je kriminalita omnoho menšia než u nás, sa cítil oveľa bezpečnejšie ako v nočnej Prahe. Svoje cesty po svete považuje za ideálny spôsob vzdelania a omnoho lepší vklad do života, než mu prieniesli roky strávené na univerzite. Až raz bude jedho deťom osemnásť, posadí ich do lietadla a rok ich nechce doma ani vidieť. 

Súmrak dobrodruhov?
Podľa Marshala McLuhana pobytové zájazdy s klasickými cestovnými kanceláriami vulgarizujú a degradujú svet, pretože komukoľvek umožňujú ľahký prístup kamkoľvek. Ale aj v cestovaní na vlastnú päsť s batohom na chrbte je obsiahnutý rovnaký rozpor.
V príručkách Lonely Planet, detailne popisujúcich ako sa prebiť juhoamerickými džungľami, ako prežiť uprostred rozpálenej Sahary a ako prejsť ľadové arktické pustiny je totiž vlastne ukryté kruté postmoderné vytriezvenie: čas objaviteľov je už nenávratne preč. Všade na svete už pre vami niekto bol a dokonca o tom napísal knihu.

Úskalie hľadania dobrodružstva tým ale nekončí: všetko to, za čím sa „backpackery" do sveta tak ženú, je im samotnými nevedomky ničené. Pobyt v opustenom buddhistickom kláštore uprostred Himálájí môže cestovateľov duchovne povzniesť, zároveň ale prispieva k rozpadu tradičného spôsobu života miestnych ľudí. V pätách pútnikov potom ťahajú kresťanskí misionári a „humanitárne" organizácie, prinášajúce kedysi sebestačným domorodcom najrôznejšie civilizačné vymoženosti a dokončujúce tak diel skazy. Niektoré krajiny (napr. himalájské kráľovstvo Bhútán) sa preto v snahe o uchovanie tradícií cestovateľov prezieravo uzavreli.
„Cestovaním po Ázii som vlastne ušeril, pretože mesačné výdaje sú tu oveľa menšie ako priemerný český plat", tvrdí Jan Vrána. Tak napríklad polročný pobyt v Indii vyjde našinca lacnejšie ako priemerný farebný televízor.