Stredoveké objavovanie:

Čo môžeme označiť za cestovanie? Stredovek a nasledujúce storočie až po prvú polku dvadsiateho storočia bolo zlatou dobou veľkých ciest, kedy cestovatelia objavovali celé nové kontinenty alebo ich časti, pramene riek, ostrovy, pohoria a ich najvyššie hory. Bolo možné to, o čom sa nám v súčasnosti ani nezdá: byť na nejakom mieste našej planéty úplne prvý!
Bola to doba vysnívaných objaviteľských dobrodružstiev, ktorá sa tiež nezriedka stala literárnou inšpiráciou. Cestovateľ bol spravidla človek z tzv. vyspelej časti sveta, ktorý sa za sprievodu početnej karavány nosičov a sprievodcov púšťal do doteraz nepoznateľnej časti tzv. zaostalého sveta. Jeho cesta trvala dlhé mesiace a roky, bola veľmi náročná fyzicky, zdravotne aj finančne. Prinášala objavy a poznania geografické, prírodovedné či etnografické. Z tej doby takisto pochádza výraz „Tu sú levy" (pôvodne latinsky Hic sunt leones, ktorý sa písal na bielej, doteraz nezakreslenej časti máp.
Cestovanie sa teda rovnalo objavovaniu a poznaniu.

Cesta ako poznanie:
Ľudia narodení v dvadsiatom storočí už nemali čo objavovať. Cestovanie ako prostriedok objavovania doteraz nepoznanej reality sveta sa stal minulosťou. Zemeguľa je v súčasnej dobe v podstate preskúmaná a výskumné cesty ľudstva mieria inde - do vesmíru. Nič na tom nemení skutočnosť, že aj dnes sú tu a tam popísané nové objavené druhy zvierat, rastlín či domorodé kmene - našu planétu už poznáme.
Prečo teda cestovať? I dnes môžeme smelo tvrdiť, že zmyslom ciest je poznanie. Na tom sa nič nezmenilo! Nie už poznanie sveta pre obecnú ľudskú znalosť (majúca význam pre ľudstvo), ale so zmyslom pre každého konkrétneho jedinca. Však predsa osobne poznané je intenzívnejšie a hlbšie ako len vyčítané a sprostredkované...

Stokrát prečítaný cestopis o určitej zemi, prezeranie obrázkov a televíznych programov, počúvanie prednášok - nič z toho nemôže priniesť toľko podnetov, zážitkov, skúseností a poznania, ako osobná skúsenosť, ako samostatne naplánovaná a následne realizovaná a plne prežitá cesta!

Už nejde o život:
Keď cestovanie prinášalo ešte na začiatku 20. storočia prospech celému ľudstvu alebo národu, v súčasnosti už tomu tak v úplnej väčšine prípadov nie je - prospech prináša len konkrétnym (vnímavým) jednotlivcom, ktorí sa na cestu vydávajú. To je myslím ten zásadný rozdiel.
Ďalším nezanedbateľným, rozdielom medzi minulosťou a súčasnosťou je miera obtiažnosti cesty. Vydať sa niekam, kde sú na mape biele miesta a nikto tam predo mnou nebol, bolo iste oveľa ťažšie ako súčasný výlet s knižným sprievodcom v ruke po trase tisíckrát vyskúšanej zástupmi predchodcov. A to nie je vôbec reč o politických pomeroch toho ktorého štátu, ovplyvňujúcich a regulujúcich pohyb svojich obyvateľov (to je len malé pripomenutie dôb nedávno minulých u nás).

Skrátka a jednoducho povedané: dnes to máme jednoduché. A to dokonca tak jednoduché, že nám takmer „nestojí nič v ceste". Mohutný rozvoj cestovania na celom svete viedol v posledných rokoch k rozvoju nového odvetvia ľudského podnikania, zrejme nie úplne prehnane nazývanému „turistický priemysel". Cestovný ruch sa študuje na školách a zamestnáva stále viac ľudí. To má ale spoločné so skautingom (a témam dnešného rozprávania) len pramálo...

Skauting síce obsahuje od samého začiatku niektoré prvky spoločné s cestovaním (schopnosť orientácie v teréne, prežitie v prírode, táborenie, sociálnej komunikácie v malom kolektíve, znalosť prírody a i.), ale prvo-plánovo s ním nepočíta. Je to pochopiteľné - vznikal v dobe, kedy cestovanie bolo „výsadou" objaviteľov typu Emila Holuba. Súčasný skauting však chce nechce musí, ak chce osloviť súčasnú mládež, reflektovať štýl života na počiatku 21. storočia. A k nemu cestovanie neoddeliteľne patrí.

Kedy vyraziť na prvú cestu:
Nechcem zachádzať príliš do teoretických disciplín, ale myslím, že jedno je jasné: každá činnosť chce svoj vek. Kto niekedy vytiahol predpubertálne alebo pubertálne deti na putovný tábor, vie, čo argumentácia a motivovanie ho stálo každodenné presvedčovanie, že „dnes opäť pôjdeme tých 20 kilometrov..." Ak pre deti je neustále posúvanie priestorom (čo môžeme v podstate nazvať cestovaním) len fyzickou útrapou, pre dospievajúcich sa stáva časom príjemne stráveným, poznaním a zábavou.
Dospievanie, alebo vek roverov a rangers, je tou pravou dobou, kedy v skautovaní uzrel čas pre prvú „veľkú cestu". Nohy už toľko nebolia od celodennej chôdze, batoh na chrbte toľko netlačí, takže duša môže lietať dostatočne vysoko, aby videla tú krásu vôkol. A ak som ešte v skupine rovnako zmýšľajúcich kamarátov, čakajú ma pravdepodobne tie najkrásnejšie okamžiky mladosti.

Existuje mnoho spôsobov ako cestovať, mnoho „druhov" cestovania (podotýkam, že je úplne ľahostajné, či cesta vedie do zahraničia alebo do tuzemska). Pretože som väčšinu z nich mohol osobne poznať a vyskúšať, dovolím si ich v stručnosti popísať, vyzdvihnúť ich prednosti či nevýhody. Ten svoj spôsob cestovania svetom, takisto ako svoju cestu životom, si musí samozrejme každý vybrať sám...

Dovolenka pri mori: asi nemá príliš zmysel rozoberať - je to dovolenka a nie cestovanie.

Pobytový alebo poznávací zájazd s cestovnou kanceláriou: najjednoduchší variant pre tých, ktorí chcú niekde „pobudnúť" alebo poznať nejakú krajinu, hory či oblasť a nechcú sa o nič „starať". Ide o jednoduchý tržný vzťah predávajúci x kupujúci, čo mnohým môže aj nemusí vyhovovať.
Plusy: organizačné problémy a riziká na seba berie organizátor; operatívna doprava; často je v cene aj stravovania a nocľahy; komunikácia s „domorodcami" zaisťuje sprievodca.
Mínusy: musím sa podriadiť kolektívu účastníkov zájazdu (ktorých som si samozrejme nevybral); musím rešpektovať presne daný program (nemôžem sa zdržať tam, kde sa mi páči); nemôžem mať úzky kontakt s miestnym obyvateľstvom (a nikdy ich teda nemôžem dobre poznať); omnoho vyššia finančná náročnosť.