Na začiatku decembra. Posledné klince do prepravných paliet pre štyri harleye sú konečne zatlčené. Cieľ cesty: Buenos Aires. O tri týždne neskôr sa na cestu vydávajú aj ich jazdci - Joe, Paul, Tommy a Volker. Dôvod ich jazdy je od začiatku úplne jasný: dokázať, že staré „hádečká" do starého železa rozhodne nepatria. A že cestovať sa dá na všetkom. Testovacia trasa: z argentínskeho Buenos Aires po legendárnej „Rutě 40" skrz Patagóniu až do zeme, kde dávajú dobrú noc tučniaky a veľryby - do Ohňovej zeme.

Kto by si myslel, že sa jedná o nedeľnú krátku jazdu, mal by sa poriadne pozrieť do mapy. Čaká nás zhruba 3000 km po nespevnených cestách, nekonečné neobývané pláne a všadeprítomný víchor na hranici orkánu. Servisný sprievod zostane pekne doma, takže pôjde vyslovene o chlapskú zábavu. Spanie? Keď už spať, tak pod širákom alebo v stane. Jedlo? Všetko, čo nám príde pod nôž. Pitie? Pivo, najjužnejšie na svete varené pivo.

Naše biky. Paul ide na starom Knuckleheadu z roku 1946. Ručné radenie, nožná spojka, neodpružený rám a na ňom dve monumentálne 19 - takže všetko ako má byť. Joeov Knuckle zo štyridsiateho siedmeho je vlastne úplne rovnaký, má iba väčšiu „cestovateľskú" nádrž na 5 galonov (19 litrov). Ani z nich nemá odpruženie zadného kolesa, o tom prednom tiež radšej pomlčíme. Ide o kombináciu, ktorá sľubuje v spojení s juhoamerickou šutolinou veľmi zábavnú jazdu. Tommyho žltý Panhead 1200 odpruženie zadného kolesa tiež nemá, navyše je zložený zo samých náhradných dielov, čo pravdaže spoľahlivosti príliš nevonia, napriek tomu sa v panamskom blate už pred pár rokmi osvedčil. Oproti našim veteránom vyzerá Volkerov Evo-Sportster z roku 1995 ako dakarský špeciál - rám je odpružený, má veľkú hliníkovú nádrž, prídavné svetlomety, nejakú tú kapotu, pneumatiky s hrubším vzorom a obligátne hliníkové kufre na rozmernú fotovýbavu.

Čakanie na motorky. Komplikácie nastali patagónskym jazdcom prekvapivo už na európskom kontinente. Lietadlo s motorkami muselo kvôli závažnej poruche pristáť v Amsterdame. Kedy biky dorazia? A dorazia vôbec tam, kde majú? Neuveriteľne priateľský „ miestny" im to však do veľkej miery uľahčujú - Alberto a jeho kamarát Flavio, s ktorými si párkrát volali ohľadom plánovanej trasy, usporiadali na ich počesť asado - v preklade poriadnu party s grilovaním a pivkom, a potom neváhali vysťahovať svoje rodiny z domov, aby sa ich motorkársky kumpáni z Európy slušne vyspali... Nasledujúci deň ich prebúdza dobrá správa - motorky sú tu. Oslobodzujeme ich z ich dreveného väzenia a balíme výstroj. Zajtra vyrážame.

Argentínsky asfalt. Je ráno a leje ako z krhle, a tak sa môžeme v pokoji pobaliť , niekedy predsa musí prestať pršať. Prestalo a pred nami sú prvé míle argentínskeho asfaltu: 400 km po „Rutě 3" rovno do Azulu. Povinnou zastávkou je skromná chatka „ La posta del viajero en moto." Pozdravy a pohľady od motorkárov z celého sveta pokrývajúce všetky steny prezrádzajú, že toto miesto je mekou motorkárov z celého sveta, ktorý sem plánovane alebo omylom zavítajú. Deň končí už tradičným grilovaním - asado, pivko, posteľ.

Za Azulom je iba rovina. Osem valcov si to preduní prístavným mestom Bahia Blanca až do Pedra Lura, čo je nejakých 550 km. A prichádzajú prvé problémy, Tommyho strmeň  zadnej kotúčovej brzdy mu dáva navždy zbohom, rozlúčili sa s nim tiež pružiny jeho koženej sedačky, čo vzhľadom k neodpruženému rámu ku komfortu posádky veľmi neprispieva. UPS od nás dostáva prvú zákazku, Tommy si vypcháva zadnicu všetkým možným a eliminuje brzdné manévre.

Konečne míňame obrovskú ceduľu, tak tu začína Patagónia. A neuveriteľná prázdnota. Za Viedmou sa cesta narovnáva podľa pravítka a stráca sa za horizontom. Žiadny život, žiadna zákruta, nič. Iba vysychajúca hovädzia koža na ohradení lemujúcom cestu. Teplo nám fénuje tvár, ale motorky si zatiaľ iba ševelia. V San Antoniu už toho  máme dosť, chceme k moru, a tak odbočujeme k malému prímorskému mestečku na Las Grutas. Nefunkčná anténa v internetovej kaviarni nám ale ani tu neumožňuje poslať domov nejakú tú správu a fotky.

Okolie cesty „Ruta 3" sa prezentuje aj nasledujúci deň v podobnom duchu. Nikde nič. Zmena prichádza až v neskoré popoludnie, keď odbočujeme k polostrovu Valdés : míňame lagúnu Guanacos, všade samé pštrosy, pásovce a neskôr aj tučniaky a tulene. Etapu zakončujeme v Puertu Pirámides riadnym flákaním a pivkom a rýchlo do postele, zajtra sa už nebudeme môcť flákať.

A stalo sa. V poludnie míňajú štyri harleye Trelew a odtiaľ mieria po „Rutě 25" na západ. 180km rozpálenou stepou je vydarená krátka jazda: teplo k uduseniu a strašná nuda. Nasleduje krátka zastávka na benzíne v Las Plumas a potom až vo Valle de los Martires. Tu sa ani tí najscestovanejší nestačia diviť a pozerajú na nezvyklé hrádky prírody doslova s otvorenými ústami. Skaly ostré ako ihly striedajú stolové hory a hlboké kaňony. Monumentálne.

Usadlosti a mestečka sú menšie a menšie, roviny sa predlžujú. Medzi Passo de Indios a Teckou, malým mestečkom a benzínovou pumpou miesto námestia, nebola ani jediná zákruta. Frustrujúci pocit dokonca i harleyára. Konečne sa dostávame na legendárnu „Rutu 40" a schádzame i vzorku na boku pneumatík - radosť z toho majú naše dvojvalce, ako by naraz ožili. V Riu Tecka sa vydávame smerom na Esquel. Najvyšší čas na prepranie spodkov, nejakú tú hygienu a trochu starostlivosti o naše biky.

Tak tuto končí sranda. Máme pred sebou 400 km po „Rutě 40", cez Gobernador Costa do Ria Maya. A tiež prvá pachuť drveného štrku medzi zubami. Už druhý deň jazdy je nám predovšetkým jasné jedno: „Ruta 40" triedi zrno od pliev a chlapov od báb. Divoké sny majú dokonca aj naše stroje: šutolina sa stáva ich nočnou morou. Viac než štyridsiatkou to tu s tuhým rámom nejde. Po piatich hodinách surfovania v hlbokom štrku dorazíme od mestečka Perito Moreno a oslavujeme svoj príjazd s dvojicou izraelských gringos, ktorý tu stopujú. Tiež super nápad, pretĺkať sa tu s palcom hore - pekne to tu fúka, navyše sme počas celej cesty nestretli jediné auto.

Po raňajkách sa nám do tvrdých sediel moc nechce, štrk už ale našťastie nie je taký hlboký, a tak môžeme páliť takmer kozmickou rýchlosťou 80 km/h. Aj okolitá krajina tu pôsobí priateľskejším dojmom, cesta sa prepletá medzi sopečnými kužeľmi a stolovými horami až do Baja Caracoles.

Dnes nás čaká 230 km, ale už po 50 km je jasné, že ďalej to nepôjde - pri podraďovaní sa Tommymu Panovi zablokuje zadné koleso a pod prevodovkou sa objaví slušná olejová kaluž. Nie, tak toto nevyzerá dobre. Ako na objednávku, okolo prechádza pick-up a v ňom dvaja nemeckí horolezci (grácias, amigos!) a rýchlo odváža stávkujúceho Panheada späť do Baja Caracoles. Diagnóza je okamžite určená v jednom zapadnutom servise: prevodovka je skvostne roztrhaná na polovicu - tak toto bol dosť krutý spätný zráz. Tommy objednáva satelitným telefónom novú prevodovku z Nemecka a zariaďuje odvoz nepojazdného biku do El Calafaty. Pre ostatných to znamená zajtra ráno zavčasu vstávať, nabaliť motorky a späť na „Rutu 40".

VIDEO: Z iného súdka, ale Patagónskeho :-)

O deň neskôr. Samý štrk, všade samý štrk. Štrk prekladaný dierami, do ktorých by sa bez problémov schovala malá ovca. Motorky to však znášajú so cťou, iba matica na hlave riadenia a pod ňou umiestnená plechová krytka na Joeovej motorke už odmieta znášať vibrácie a stroj následne opúšťa.

Ideme ďalej. Stav štyridsiatky zostáva naďalej viac než katastrofálny. Po piatich brutálnych dňoch konečne ochutnávame asfalt. Ó, asfalt, požehnaná ty prikrývka všetkých ciest sveta, buď blahoslavený! Radíme vyššiu rýchlosť a začíname si jazdu naozaj užívať. V El Calafate sa stretávame s Tommym, ktorý stále čaká na prevodovku. O ďalšie dva dni neskôr prichádza zlá správa: prevodovka zostala visieť na colnici v Buenos Aires. Dôvod? Prepravné papiere sú vraj zle vyplnené. Prichádza colný agent a požaduje 200 USD za vyriešenie celého problému.

Zatiaľ čo Tommy naháňa svoju prevodovku po Južnej Amerike ešte v stredu, vyrážajú ostatní na výlet k obriemu ľadovcu Perito Moreno, ktorého kolmá čelná stena siaha až do výšky 70 metrov. Každú chvíľu sa ulamuje gigantický kus ľadu a zrúti sa s obrovským rachotom do jazera. Znie to ako brutálny zvuk nejakého nadprirodzeného dvojvalca. Večeriame priamo pri jazere.

Situácia v El Calafate zostáva stále rovnaká: prevodovka nedorazila ani s popoludňajším lietadlom, ako bolo po zaplatení čiastky sľúbené. Tommy začína byť nervózny....Vzápätí prichádza ukludňujúca správa - diel bude o ôsmej v hoteli - samozrejme to ale bude niečo stáť. No a čo? Celá zábava nás nakoniec vyšla na ťažko uveriteľných 1000 USD, za tieto peniaze si mohol Tommy po prevodovku doletieť sám...

Po pár hodinách nočného skrutkovania nás ráno čaká už iba pár finálnych úprav - sekáčik, kladivo a iné potrebné náradie si vypožičiavame na konci ulice. Wroau, harleye naskakujú a vyrážajú znova na dobrodružnú  „Rutu 40" . Až do El Cerita je asfaltový povrch, potom už nasleduje naša obľúbená štrková dráma a všadeprítomný vietor. Medzi oblakmi prachu ju nemôžeme nájsť - tuto predsa niekde musí byť, tá zatratená odbočka do Chile. Konečne sme na hraniciach, Argentínci si nás ani nevšimnú, Čilanom to trvá 20 minút, ale zase sú v pohode. V tomto kúte sveta sú v pohode asi všetci. Je nádherné počasie, a tak ženieme naše oceľové šípy z Milwaukee divokou krajinou národného parku Torres del Paine. Iba my a divoké stáda guanacos. Kempujeme pri lagúne Azul pod údajne najkrajšími torres na svete, ohromnými skalnými útvarmi.

Ohňová zem. Mierime do Puerta Natales a potom späť do pampy, na rovnú pistu tvrdú ako by bola z betónu. Tu sa to dá nahnať - ani silný protivietor nemá proti našim 1200 kubíkom šancu, udržujeme tempo 80km/h. Okolo tretej dorážame do prístavu Punta Arenas ležiaceho na magellanskej ceste. Posledný trajekt do Ohňovej zeme odplával pred niekoľkými minútami, napíname reťaze a prespávame v prístave, kde stretáme niekoľko izraelských námorníkov a jedného Brita na BMW. Sú z nás celkom paf, hlavne Angličan, ktorý pri pohľade na naše staré hádečka sucho konštatoval : „Ste ozajstní hrdinovia". No tak vďaka, kamarát.

Ráno v osem prechádzame Porvenirom. Cesty sú celkom v pohode, ideme šesťdesiatkou, dokiaľ sa Joeovi nezasekne zadná brzda. To sú hold dôsledky zle napnutej reťaze....Sme na ďalšej hranici, Čilania i Argentínčania sú v pokoji ako zvyčajne, a tak môžeme pokračovať po slušnej asfaltke až do Ria Grande. Nasleduje  „Ruta 3" s povrchom plným dier a výmoľov, ale okolité scenérie sú tak úchvatné, že nám pomalá rýchlosť vôbec nevadí. Stromy vyfúkané vetrom sú porastené zeleným machom, všade kopy hmly, medzi ktoré prebleskne tu i tam lúč slnka. Prečo sa tu netočil Tolkienov Pán prsteňov? Tankujeme v ďalšej dedinke, ktorá sa ako na potvoru volá Tolkin. A potom nás už čaká posledných 40km prašných ciest. Motocykle radostne dunia údolím, míňame prvé domčeky Ushuaii. Sme u cieľa. Konečne si môžeme dať najjužnejšie pivko na svete. Žiadne veľká eufória sa ale nedostavuje, skôr rozčarovanie a sklamanie, že je už vlastne po všetkom.

Úplne po všetkom našťastie ešte nie je, predsa len nám ešte zostáva pár dní, počas ktorých by sa dalo niečo podniknúť. Mohli by sme sa napríklad pozrieť i s harleyeami na chilský ostrov Navarino. Alebo sa doletieť pozrieť na Antarktídu. Posledná možnosť sa vzápätí ukazuje ako nereálna, všetky lety za tučniakmi sú už dávno rezervované. Tommy nachádza kapitána i s plachetnicou, ktorý by nás za 3 dni na ostrov i s motorkami previezol - za 2000 USD. Nie je to málo, ale človek tu predsa nie je každý víkend. Medzitým sa flákame po národnom parku Lapataia. Je tu nádherne, hladiny jazier pod zasneženými Kordillerami sa v slnku jagajú ako striebro.

Stretnutie s úradmi je krátke: „Chcete na Navarino? Nie je žiadny problém, žiadne doklady nepotrebujete". Fajn, takže hurá do prístavu, zohnať dve  dosky (celková šírka 20cm) a dostať cez ne motorky a hlavne ich poriadne priviazať, pretože v kanály vraj celkom fúka. Krátko po polnoci vyrážame z prístavu, míňame zaoceánsky krížnik Bremen a vyplávame na voľné more. Naše tváre dostávajú okamžite popolavo bielu farbu....Rýchlosť vetra tu presahuje 100km/h, navzdory vysokým vlnám naberá plachetnica neuveriteľnú rýchlosť. Schovávame sa v podpalubí a je nám zle. A potom veľmi zle. Aká je naša úľava, keď v diaľke vidíme svetlá prístavu, kde stretávame ďalší obrovský krížnik - Bremen. Skipper zrejme nechcel prevziať zodpovednosť za štyri utopené bikery a loď otočil. Svoj slávny návrat večer výdatne oslavujeme. A ďalší deň balíme kufre a motorky a letíme domov. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že na smútok nezostáva čas. Ten nás prepadol až v lietadle. Hasta luego Argentina y Chile!

Text: Matthias Gruber
Foto: Volker Wybranietz