Pridať stránku k obľúbeným  |  Mapa stránky       Prihlásiť sa:  
   
   Registrovať sa

Online užívateľov: 16
MotoHoliday.skMotoBlog.sk
Výber motorky


Pridaj článok
Home  //  Cestovanie Vytlačiť článok
Cestovanie ako zdroj poznania (časť 2.)
21.11.2008 / Ostatné / redakcia    / komentárov: 0
Prinášame Vám 2. pokračovanie seriálu o cestovaní, ktoré nám prináša veľa radostí a nových zážitkov z tejto neoddeliteľnej súčasti nášho života.

Poznávacia cesta do zahraničia bez CK: ďaleko dobrodružnejší variant predchádzajúceho. Putujúci sa musí vedieť spoliehať sám na seba a byť pripravený na čokoľvek (skaut je pripravený").

Plusy: na takú cestu sa vydám len s priateľmi, ktorých si vyberiem; takú cestu prežívam ďaleko intenzívnejšia, pretože si musím všetko sám zariadiť (trasu, stravu, nocľah, kontakt s domorodcami); tým pádom je i poznanie, ktoré si z takej cesty odnášam, omnoho silnejšie, trvalejšie, širšie a akosi „zaslúžilejšie"; môžem takmer neobmedzene improvizovať a zdržať sa kde sa mi zapáči; finančné náklady sú omnoho nižšie (spravidla 1/3 nákladov pri rovnakej ceste organizovanej CK).
Mínusy: spravidla väčšia fyzická náročnosť; potreba intenzívnejšej prípravy takej cesty; riziko z možných komplikácií nesiem len sám.

Jednodenná alebo víkendová cesta do prírody: sem je možné zaradiť väčšinu skautských výprav, pre starších skautov a roverov je spravidla nutné pripraviť náročnejší program (náročnejší nielen fyzicky). Také krátkodobé cesty sú dobrou prípravou pre neskoršie, omnoho dlhšie cesty, utvára sa na nich často aj jadro vyzretého kolektívu a jednotlivé role jeho členov, profilujú sa vodcovské typy, organizátori, fotografovia, kuchári, prírodovedci atď., vznikajú a upevňujú sa dôležité návyky (a to nielen obligátny upratanie táboriska a správne chovanie v prírode) atď.

Dlhšie trvajúce putovanie prírodou: je to v podstate dlhší variant predchádzajúceho a mala by na ňu logicky naviazať. Pre mnohých predstavuje vyvrcholenie skautskej činnosti, hlavne ak sa také putovanie koná v zahraničných horách alebo inej divočine. Kolektív aj jedinec je v prírode vydaný napospas rozmarom počasia a divokým zvieratám (mal by preto mať zodpovedajúce vybavenie), je v podstate odkázaný sám na seba, súputníkov a na veci, ktoré si nesie na chrbte v ruksaku. To je skúsenosť k nezaplateniu, učí samostatnosti, operatívnosti, vzťahu k ostatným aj sebe samému, ale tiež zodpovednosti. A to sú iste vlastnosti potrebné aj pri neskorších, možno ešte náročnejších cestách.

Úzko zameraná expedícia: je to veľmi špecializovaná cesta za konkrétnym cieľom, ktorému je podriadené všetko (od výbavy, zloženia členov, až po komunikačné prostriedky a podrobnú dokumentáciu). Takou cestou je expedícia horolezecká, prírodovedná, filmárska či etnografická a pre skautské či roverské kolektívy môže byť zaujímavou inšpiráciou. Akási napodobňovacia „hra na expedíciu" totiž môže v ich prevedeniach byť ďaleko zaujímavejšia ako pôvodný originál.

Koho so sebou zobrať?

Zaujímavou otázkou je tiež, či sám či v skupine? Oba varianty majú opäť svoje výhody i nevýhody. Pri putovaní osamote si do sýtosti užijeme strachu, slobody, samostatnosti a hlavne: ľudia sa k jednotlivcovi chovajú úplne inak, než k uzatvorenému kolektívu (tj. i k dvojici). Pri ceste s oddielom či inou skupinou je zase viac zábavy, o rad vecí z výbavy sa môžeme podeliť a máme tak ľahší batoh, ale musíme sa prispôsobiť kolektívu (čo spravidla nebýva taký problém).

Každá cesta má tri fázy. Väčšina ľudí sa zhoduje na tom, že všetky tri sú rovnako intenzívne a každá prináša veľa navzájom odlišných podnetov:

1.      Príprava - obdobie plánovania, snenia a predstáv (ako ľahko sa to cestuje prstom po mape...), ale tiež veľkých obáv, zháňania konkrétnych informácií, máp, kamarátov a potrebnej výbavy, šetrenie peňazí a presvedčovania rodičov.
2.      Realizácia - cesta samotná. Spravidla najjednoduchšia zo všetkých fáz, i keď to ta na prvý pohľad nemusí vyzerať. Behom nej zúročím svoje prípravy (platí notoricky známe, že kto je pripravený, nie je zaskočený) a zručnosti (znalosť jazykov nepovažujem osobne za úplne potrebný predpoklad - aj v Číne som cestoval bez jediného slovíčka do tých najkrajnejších dedín; ďaleko dôležitejšie vo vzťahu k domorodcom je byť uvolnený, priateľský a usmievavý a nebáť sa hrať divadlo - rukami sa dá vysvetliť aj zdanlivo nevysvetliteľné"). Dôležité je nezabudnúť na fotodokumentáciu. Keď si vylisujem kvietok pre šťastie na pamiatku alebo zoberiem kamienok, získam viac než draho kúpený suvenír (spravidla vyrobený len preto, aby si ho turista kúpil).
3.      Zhodnotenie - po návrate domov prehliadam fotografie, vykladám o ceste známym, hľadám informácie, ktoré mi pred cestou unikli a hlavne veľa premýšľam. Mnoho vecí mi dojde až po čase, kedy sa dojmy aj súvislosti „uležia" a kedy si len vtedy uvedomím, kde som to vlastne bol. Dochádza mi aj informácia o mne samom, o kamarátoch súputníkoch, o našej tzv. západnej civilizácii, o Slovenskej republike (že naša krajina vôbec nie je chudobná, naopak že patrí oproti úplnej väčšine sveta k tým najbohatším; a že je veľmi krásna"). V tejto fáze cestujem znovu, opakovane - v duchu. Najťažšie z celej cesty je vždy hodiť batoh na chrbát. Akonáhle vyrazím a prekonám ten okamih obáva a neistoty, ide už všetko ľahko a ako po masle (často aj bez nášho pričinenia). Okolnosti sa o to postarajú a ja sa len akoby veziem po bežiacej vlne.

Z vlastnej skúsenosti však musím zdôrazniť veľkú pravdu, že omnoho dôležitejšie ako kam, je akos kým!

Kam vyraziť na jeseň
Dosť však teoretizovania, je čas zbaliť si batoh, presvedčiť pár kamarátov a vyraziť. Babie leto je na hrebeňoch karpatských pohorí najkrásnejšie. Krásne Strážovské kopce s vápencovými bradlami, Veľká Fatra alebo Nízke Tatry s trávnatou hrebeňovkou, Slovenské Rudohorie plné medveďov, lesnaté Javorníky so zriedkavými pastvinami a lúkami, Slovenský kras plný závrtov, jaskýň a planín, sopečné Slanské Vrchy alebo Cerová vrchovina na maďarských hraniciach. Je potreba ale počítať s tým, že platia zákony na ochranu prírody a že sa teda budem musieť trochu uskromniť. Prespať ale v horách môžem, postaviť si stan na jednu noc alebo si vyhľadať opustený salaš či seník.

Kto sa odváži na Ukrajinu do krásnych a opustených hôr Podkarpatskej Rusi. Tam je už ozajstná divočina a to, čo si na Slovensku dovoliť nemôžem, mi na Ukrajine ešte budú tolerovať - spať v horách kdekoľvek dojdem a uvariť si na ohni. Svidovec alebo Boržava, masív Čiernej hory či mnoho iných horských celkov, to je program pre minimálne dvoje prázdniny.

Ešte ďalej po karpatskom oblúku leží Rumunsko. A do rumunských Karpát a ich hôr môžem jazdiť celý život a aj tak ich neprejdem všetky, toľko ich tam je. Výprava do Rumunska je pre roverov a rangers akousi maturitou, na ktorú budú ešte dlho spomínať. A ak zvládnu túto maturitu, môžu sa vydať kdekoľvek do sveta.

 


Komentáre (0)



Meno: *
E-mail:
Nadpis:
Komentár: *
AntiSpam:
Do pola napíšte číslo 139

* Pre úspešné odoslanie formulára vyplňte hviezdičkou označené položky
RSS servis je službou pre každého, kto chce byť rýchlo informovaný o všetkých novinkách, článkoch, ... » Odoberať RSS
Prajete si dostávať aktuálne info na Váš e-mail?

Podeľte sa so svojimi zážitkami, vytvorte si svoj blog a píšte o svojich motozážitkoch. » MotoBlog.sk
Najbližšia akcia
08.06.2012 - 10.06.2012
Miesto: Stará Lesná
Kontakt: 
Najčítanejšie
Anketa
Boli ste už jazdiť?

 73%
ÁNO
 12%
NIE
 0%
Prečo sa pýtaš?
 15%
Nemám na čom
 0%
Nechce sa mi ešte