Písal sa rok 2010. Slniečko už len sem tam pohladilo asfalt teplými lúčmi a to bol správny čas aby sa partia správnych chlapcov vo štvorici vybrala na cestu.

Žiadna príprava, žiadne sledovanie počasia a ani plán cesty. Len smer, vysoké kopce na severe Talianska - Dolomity.

Cesta s drkotajúcimi zubami:
Stretnutie mali naplánované v hlavnom meste, v stredu. Samozrejme ako to už býva, čas odchodu sa nezadržateľne posúval. Do Viedne, kde si naplánovali prvú zastávku dorazili za šera. Ako som v úvode poznamenal, príprava = zvláštne slovo vlastne neprebehla. Ostal v zálohe jeden maličký obchodík, kde si chlapci nakúpili výstroj aj do zlého počasia. Rýchle občerstvenie u Čierneho Draka a za pomoci lampášov sa vybrali zdolať večerný presun. Cesta ubiehala na počudovanie veľmi svižne. Monotónna cesta s troma pruhmi, niekedy vyznievala veľmi ospalo, ale naši cestovatelia si ju spríjemňovali družnou debatou pri napájaní tátošov. Nezadržateľne sa blížila polnoc. Čas duchov! Čo to trepem, čas zimy, únavy, vyčerpania. Stoj, Stoj! Predbieha Miro prvého Petra. Zastav mne je strašná zima. Necítim si už prsty na rukách! Však máš vyhrievanie, oponuje pri veľkej doske s rôznym zábavným motívom Šaňo. A čo si myslíš, že o tom neviem, odvrkne Miro späť. Celý stuhnutý zosadá a hrabe sa niekde hlboko v bočnej taške. Našiel si? podráždene reaguje Šaňo. Miro s hlavovou ochranou na sebe, len krúti bezmocne a s vypätím síl naďalej poslepiačky hľadá teplejšie rukavice. Tráva naokolo dostáva striebristý nádych a do tmy sa rozlieha drkotanie zubov už celej výpravy.

Kde je miesto tam je možnosť:
Asi takto by sa dalo len veľmi v krátkosti opísať nocovanie našich cestovateľov, v ovocnom sade pri ceste. Večerné popíjanie najlepšieho talianskeho vínečka sa kruto vypomstilo na zapečenom Šaňovi. Rýchle zloženie pojazdných júrt a po chlapcoch zostala len rozrytá tráva. Po bleskovom úniku ako z miesta činu nasledovalo pohovenie pri raňajkách v miestom pohostinstve. Rýchla aspoň čiastočná hygiena, úsmev s fúzmi od peny a v diaľke doznievajúce Grácie od hostinskej dcéry. Chlapci na čele s Majom (a už ich poznáte všetkých) pokračujú stále dopredu v občasnom smere protijazdy. Po dvoch ranných hodinkách nudnej cesty sa to stalo. Petrovi došla šťava. Našťastie hneď pred napájadlom. Majo kuká pred seba a s prstom pred sebou na údiv celej dedinky vykrikuje. Ja to vidím. Boha, to je super.

Peter kašle na pohonnú hmotu, ktorá sa mu valí z nádrže a ozlomkrky uteká smerom odkiaľ nadšene Majo kričí. Ti je supeeer, čooo? Kukni. Ukazuje natešene Majo obrázok, ktorý našiel na zadnej stene smiešnej škatuľky so šošovkou. No tak to sa Ti podarilo, naozaj lepšie zátišie s kostolom a starým vozom sa naozaj nikomu nepodarí, sucho konštatuje Peter. Pretečená nádrž a všetko smradľavé od benzínu podčiarkuje peknú atmosféru talianskeho vidieka. Teraz, teraz to určite príde, svorne gestikulujú počas jazdy chlapci. Z údolia a za mierneho stúpania zaplavení už teplejšími lúčmi slnka sa dostávajú na kopec v poriadnej výške. Čosi viac ako 2000 mnm s veľmi smiešnym názvom, že vraj Marmoláda. Tú si dávam každý deň na chleba, rehoce sa Miro. Tak skús si dať túto, krčí sa v smiechu Peter. Uľavenie si od nadbytku tekutín prišlo každému vhod pod previsom smerom dole z Marmolky.

Skoro ako doma:
Majo, Peter, Miro a Šaňo svorne pokračujú v smere ich osudu. Jedna zákruta strieda druhú, brzdenie, balanc, milí domorodci s občerstvením, to všetko ich postretlo pri hľadaní nocľahu. Peter, najviac sveta znalý sa prostredníctvom zázračnej škatuľky spája s kamarátom a ten celej partii dohadne ubytovanie skoro až na povale. Chlapci rád Vás vidím víta Petrov kamarát našich tulákov. Odýchnite si a zajtra príďte ku mne na frištik. Svorne, kladne pritakávajú a po dôkladnej 30 sekundovej hygiene úž spoznávajú čaro mestečka. Čo je to za hrozný zvuk, zrúkne Šaňo. To mne už škŕka v bruchu, nesmelo odpovedá Majo. Osem nôh sa teda vybralo niečo si uloviť pod zub. Mne sa nechce, sucho konštatuje Peter a za prenasledovania Mira si to mieria rovno do hostinca. Rozleteli sa dvere. Do miestnosti s príjemnou sladko - kyslou vôňou vchádzajú štyri postavy. No skôr postavičky. Daj nám jesť krčmárka, okríkne sa Šaňo. Naivka. Myslí si, že tu pánu Bohu za chrbtom (asi 600km od domova) mu bude niekto rozumieť. Áno nech sa páči, čo Vám milí hostia môžem priniesť. Usmeje sa pekné, čiernovlasé dievča - karajanka. Koktajúc si objednávajú zvláštne voňajúce jedlo s dlhými rezancami a nejakým smradľavým syrom a omáčkou podobajúcou sa na čerstvú krv. Nechutí, pýta sa dievča. Chlapci, podotýkam veľmi slušne, poznamenajú: Do riti, veď sa to nedá žrať! Dievča je v sekunde preč. Hostincom sa prevalí menší smiech. Len z kuchyne sa ozývajú kroky. Čo kroky dupanie. Chalani už vedia, že kuchár v kuchyni nie je sám. Postava urastená, s miernym talianskym nádychom podíde k stolu , hánkami sa oprie o drevo a povie. Chlapci nechutí? (povie skôr říká) Ale nie, je to výborné, len by to chcelo nejaké mäso. O dve hodiny sa už stôl prehýba pod prošúto koto, prošúto foto, prosúto ... no skrátka mäsom a šunkou a za družnej debaty a v dobrej nálade chlapci opúšťajú hostinec. Na cestu im mávajú Zuzka, Jiří a Matúš.

Ráno je múdrejšie:
Od šiestej Miro nervózne pobehuje po izbe. No vstávajte, vstávajte. Ide sa na rodeo. Ostatok veľmi mrzuto vstáva o to s väčším Mirovým úsmevom. Teraz len v skratke: 3x sprcha, 2x umývanie zubov, 3x eee, 4x zvuk dažďa. Raňajky. Osedlanie tátošov, počas jazdy 1x eee. Ale nie to už srandujem. Pekný, krásny, slnečný deň. Ideálny na spoznávanie okolia Marmolády a iných pasov. Opäť rýchle vratky, dobrá cesta, usmievaví, pohostinní domáci. Patróna z východu ako sa chlapci odvážne pomenovali si škvarí svoje bledé tváre na poslednom slniečku. Nekonečné stúpania a klesania sem tam narúša scenériu nejaká úsmevná mláčka, vyčačkaný domček a už nie také davy turistov ako to vraj býva od júna do augusta. Túto informáciu nám prezradil miestny šaman, pri čaji. Je to tu božské, tu chcem zomrieť, ja tu chcem žiť a všelijaké iné superlatíva sa nesú vzduchom. Jednoducho raj na Zemi.

Ja nikde nejdem:
Tak takto sucho konštatuje ďalšie ráno Šaňo. Nie že by ho dostala atmosféra Dolomitov. To prŕ. Dostala ho súvislá vrstva snehu vo výške nech preháňam asi tak 25 cm. Teplomer hlási -3C a z oblohy stále padá sneh spolu s dažďom. Kde je to slniečko, plače Miro v kúte a chúli sa do klbka pred zimou. O dve hodiny je samozrejme situácia úplne rozdielna, preklep rovnaká. Štyri koníky vrné mrznú vonku a chlapci dnu. Nemá zmysel čakať odvážne prenesie Peter s Majom. Ide sa. Naloženie postroja na koníky zaberie ešte minimálne hodiny, spolu s odhádzaním snehu. Studený štart sa skoro vypomstil Mirovi. Nie a nie mu naskočiť germánsky poník. Poviem Vám cesta to bola fajnová. Najbližších 150 km stále súvislá vrstva snehu, za krkom dážď a sneh. Glosglokner v nedohľadne. Posádku míňajú pluhovacie autá, 4x biele vozy s červeným pásom a nepostrádateľné zahmlievanie kukára. Nasledujúcich 15 hodín sa situácia zmenila len v tom, že sneh sa stratil z cesty , ale z poza goliera nie.

Gráz pekné miesto:
Som strašne hladný, opäť fňuká Miro. Nemaj strach, niečo zoženiem zastrája sa nebojácne Šaňo. Lenže na túto prekérnu situáciu už ostal sám, lebo Majo a Peťo sa rozhodli svoj koniec poňať koncovo. V teplej vani doma. Choď niečo kúpiť ahá je tu nejaké žlté M-ko asi tak 3 hodiny peši. Šaňo odhodlaný vyrazil vpred. Neprešlo ale ani 15 min a už je späť. Tu máš a hádže vak na Mira. To čo je tam? Však je to studené, ostáva aj naďalej prekvapený Miro, aj keď už mu mohlo cvaknúť, že je to asi pifko. Nebľaboc a pi, upresňuje Šaňo a už zubami otvára studenú fľašku. Ešte dlho do noci bolo počuť Mirov plač do vankúša.

Všade super doma na prd:
Ani ja nemám rád návraty domov. Vracať sa do stereotypu, do práce, k žene, k urevaným deťom, nepríjemnej svokre to nie je pre mňa. Mať tak nekonečné presýpacie hodiny a naťahovať si čas ako sa mi páči. To by bolo supeeer. Na potulkách bolo chlapcom úplne skvele, pekná príroda, cesta, počasie , zábava, jednoducho aj správna partia spraví svoje. Čo na tom, že to nebolo až tak ideálne. Veď čo vlastne je? Pekné spomienky ma budú nasledovať po zvyšok môjho života. Určite si to niekedy zopakujem, možno raz, aj keby som mal mať už riadny pupok, ale vrátim sa. A kde vlastne chlapci boli? Ak si to milý čitateľ nepostrehol, otvor si mapu Talianska, zapichni kružidlo do mesta Cortina a urob kružnicu. Ale neopakuj, nájdi si svoju vlastnú cestu. Ja viem čo píšem, veď som tam bol aj JA.