Postupne ako sa termín odchodu nezadržateľne blížil, začali odriekať svoju účasť ostatní členovia motovýletu.Spustilo sa typické vyhováranie: ja to nezvládnem, seklo ma v krížoch, prechladol som, nedostal som dovolenku. Je problém nájsť podobných ľudí so záujmom spoznávať nové krajiny a cesty a hlavne takých, ktorí si vedia či už financie a voľný čas zadeliť tak, aby mohli aspoň 8 dní venovať mototuristike. Ale ani tieto skutočnosti nám nezabránili v tom aby sme sa vydali na cestu po západnej Európe do BeNeLuxu v zostave Cyro - Suzuki V-Strom 1000DL a Miro BMW R1200GS Adventure. Jednoducho Cyro a Miro na výlete.

Príprava na cestu
neprebiehala nijak výnimočne. Je úplne jedno či sa balíte na motocykel na víkend, alebo na mesiac. Potrebujete stále to isté: trenky, tričká, ponožky, termo, rifle, zubnú pastu a kefku. Bežná kontrola motocyklov a už sme šmýkali z nášho stredoslovenského kraja. Písal sa 30. apríl 2009.

Cesta do Augsburgu
viedla smerom na Viedeň, kde sme sa už ako tradične zastavili v predajni Louis. Nákup všakovakých zbytočností a presun upchaným hlavným mestom Rakúska nám zabral skoro 4 hodiny. Strach pred prichádzajúcou búrkou Cyro „vyriešil" navlečením nepremoku. Toto špeciálne opatrenie proti dažďu sa mu však asi po 3 hodinách jazdy bez jedinej kvapky vypomstilo. Zase zastávka na benzínke niekde na nemeckej diaľnici a Cyro zoblieka z vnútra mokrú regentku. Textilná bunda je úplne vlhká ako sa spotil. Večerom keď ručička, alebo skôr kontrolka displeja signalizovala ochladenie z 20º C na 6º C prichádza to pravé orechové jazdenie. V bagandžiach dvojo ponožiek, pod bundou ďalšia bunda, jednoducho obliekame na seba čo sa len dá a Cyro celý premrznutý ako sa spotil pod nepremokom len tíško nadáva a rozmýšľa o návrate domov (to som sa dozvedel až neskôr). Postupujeme celkom svižne podľa kurzu navigácie a o 23:30 prichádzame k hotelu Formule 1, kde sme mali prespať prvú noc. Hotel pekne osvetlený, nápis žiaril do augsburskej tmy, len škoda na kráse, že recepcia bola otvorená len do 22:00. Ja so pokojným úsmevom na tvári s menšou námrazou v prilbe, ale Cyra pomaličky chytá panika, kde mi chudáci zo Slovenska budeme spať.

Volím v Andrei (navigácia Garmin Zumo 550) ďalší hotel a situácia sa opakuje. Ja úsmev, Cyro výčitka. Obďaleč vidím policajnú stanicu a vykračujem si smerom k nej. Krátka debatka s príslušníkmi nemeckej polície o 00:15 mi dáva aspoň ako takú nádej, že dnes večer nebudeme spať v teplej hotelovej garáži, ale možno sa aj osprchujeme. Od Cyra sa nesie zvuk drkotania zubov. Postupujeme podľa policajných inštrukcii a dostávame sa k **** hviezdičkovému hotelu s nápisom Via Claudia. Z recepčného sa vykľul fanúšik motorkárov a za 60,-€ pre dve osoby si nemusíme priplácať raňajky. Rozmrazovacia sprcha, najprv jedna, potom druhá (aby ste si nemysleli, že sme sa sprchovali spoločne) a už sa izbou nesie sladko - kyslá vôňa 4 párov ponožiek za hlasného pochrapkávania spolubojovníka so začiatočným písmenom C.

Luxemburg:
Cesta do jedného z najmenších štátov v EU prebiehala pokojne po diaľnici. Pekná príroda bola pri našej priemernej rýchlosti 150 km/h trošičku rozmazaná, ale asi o to aj krajšia. Ubytovania na periférii hlavného mesta Luxemburg bolo opäť ako ostatne aj po zbytok našej cesty v sieti hotelov low cost: Etáp, Formule 1, Ibiz. Pranie, sušenie, okrem žehlenia a už sedíme na hlavnom námestí kde si dávam hneď 3 orosené asi 12. Námestie s netypickou pouličnou seansou, ktorá sa dá vidieť u nás len v obdobiach jarmokov. Stánok jeden na druhom, všakovaké sladké, ale aj slané dobroty, strelnica, tak toto všetko v historickom centre obkolesené pamiatkami a sochami z dôb dávno minulých. Pekná kombinácia. Večerný Luxemburg žil turistami, stánkami, pivom, stretnutiami priateľov v doprovode ázijského Jimiho Hendrixa. Za doznievajúcich tónov No Woman, No cry sme sa vybrali späť do hotela.

Brusel:
Príchod do mesta sme mali v sprievode dažďa. Ten ustál a na oblohe sa ukázalo slniečko hneď ako sme sa vybalili a boli schopní začať nasávať (atmosféru) Bruselu. Začalo sa veľké pátranie po európskom parlamente. (teraz keď to píšem mi po hlave behá úvodná skladba k filmu Mission Impossible.) Paradoxne ani domáci Bruselčania nám presne nevedeli povedať, kde sa nachádza. V jedenej sekunde sa prichytím pri pochybovaní, či vôbec existuje. Keď už moje vyjadrovacie schopnosti v anglickom jazyku nestačili, podujal sa Cyro, že vezme mapu do hrsti a so slovami citujem: „Prosím ťa, kde je jurópsky parlament" si odchytáva okolo frčiacu mopedistku. Čuduj sa svete, ono to zabralo. Pani v rokoch síce nemalá ani páru čo chce divný chlapík s mapou v ruke, ale po čarovných slovách: „jurópsky parlament" pochopila a už sa začala zanietene rozhadzovať rukami v dokreslení smeru jazdy. Po 2 hodinách a 35 minútach sme ho našli. Budova neprehliadnuteľná, dokonca sme asi 2 x prechádzali popri nej. Už nám ostávalo kuknúť močiaceho (cikajúceho) chlapčeka, atómium a mini Európu a večer sme zakončili návštevou Lidla v moslimskej časti Bruselu. Studené cestoviny, informácie o tom, ako parádne sme dopadli na MS s ČR (0:8) nás uspali aj bez použitia omamných a deťom do 18 rokov zakázaných nápojov.

Brugge:
Toto mestečko pri brehoch Severného mora som prvý krát videl vo filme „V Brugách" v hlavnej úlohe s Colinom Farrelom. Film výborný, exteriéry čarovné. Pri sledovaní krimi zápletky som si povedal „tak tu musím prísť" a už som tu na hlavnom námestí priamo v Brugách. Naše prvé kroky smerovali do neďalekého informačného centra, kde sme si zakúpili mapku mesta. No zakúpili.
Vyzeralo to asi takto:
Miro: How much cost map of the city? Pracovníčka infocentra (ďalej len PI): 50 cent. Miro: How much? PI: 50 cent. Miro: What is cent? PI: 50 cent. Cent as a singer, 50 cent. Miro: Ahááá. OK. One please.
Po informácii kto je 50 Cent a čo majú spoločné s mapkou mesta Brugge, sme sa vybrali pozrieť niektoré z mnohých riečnych kanálov mesta. Nie nadarmo sa Brugám pripisuje aj prívlastok „benátky severu". Po Cyrovom suchom, ale o to zábavnejšom konštatovaní: „tak pekne, páchnuca stoka im tu tečie cez mesto" som sa už len sám vybral na krátku video mapovaciu potulku. Cyro si zatiaľ užíval slniečko na centrálnom námestí a keksy s kolou z bruselského Lídla. Po nasatí historického čara a atmosféry „benátok severu" sa naša cesta prudko stočila smerom na juh do Francúzska ku kanálu La Manche. Krátke fotografovanie, pomoc rumunským turistom a už sme opäť zamierili na sever k holandskému mestu Rotterdam.

70 km pred Rotterdamom
sme našli ubytovanie po urputnom hľadaní a už aj trošku ostrejšej výmene názorov o úrovni a komforte ubytovania. Nakoniec sme sa rozhodli prespať v peknom penzióne s reštauráciou v mestečku Breskens, kde majiteľ je Egypťan 25 rokov žijúci v Holandsku. Cyro zmorený únavou a mojim neustálym dobiedzaním, „že tu je to drahé, poďme inde" zaspal ako batoľa a mne neostávalo ako ísť na pivo sám. Spoločnosť mi robil majiteľ penziónu s ktorým sme prebrali politickú, ekonomickú situáciu v Holandsku a aj na Slovensku. Tému ako už tradične po 5 pivách sme uzavreli ženskou problematikou u nás ako aj v zahraničí.

Cesta do Rotterdamu a Rotterdam:
Ráno nás už kamarát Abdul vyprevadil aj s typom ako prejdeme výbežky mora smerujúce do pevniny. Využili sme tunel popod more v meste Temeuzen, ktorý je spoplatňovaný 3,80,-€ za motocykel. Po pár metroch v tunely kde vedie dvojprúdovka sa sklon uhla smerom dole začal až dramaticky zvyšovať. Fakt som mal pocit ako keby sme smerovali do stredu zeme. Bol to fantastický pocit. Cyrove láďáky Leo Vince sa tu predviedli bravúrne. Temné dunenie apokalyptických jazdcov nás doprevádzalo až k východu z tunela Westerscheldetunnelveg. Cesta N57 bola prekrásna. Spája malé ostrovčeky na ceste do Rotterdamu. Míňame tabule s upozornením na tulene. Krásne pláže už teraz lákali turistov a vyznávačov nudizmu. Pri jednej sme sa aj zastavili a len tak sme sa skoro ako tulene vyvaľovali na teplom piesku aj keď teplota vzduchu dosahovala len okolo 17 º C. Do Rotterdamského prístavu sme dorazili okolo 14:30. Obrovská loď kotviaca v prístave s honosným názvom Queen Victoria a záľudný kapitán nás už vítali. Posedenie na móle s kulisou mladých skatebordistov, toto všetko prináša Rotterdamský prístav.

Amsterdam,
mesto pre všetkých vyznávačov free voľnosti a bezstarostnosti, aspoň to sme si aj my mysleli. Parkujeme pred policajnou stanicou a smerujeme k múzeu Madame Thussaud´s pozrieť si z blízka všetky známe aj menej známe voskové figuríny. Pri pokladni platíme 12,-€ za osobu a vydávame sa na svetelno - hudobné putovanie históriou Holandska. Po ceste už v novoveku stretávame Madonnu, Einsteina, Mercuryho, Spice Girls, jednoducho všetkých. Po prehliadke sa naše putovanie Amsterdamom začína uberať diametrálne odlišným smerom. Hľadáme obchod s plavkami (Cyro sľúbil manželke, že jej donesie z Amsterdamu čo najtesnejšie bikiny) a COFFEESHOP. To prvé sa nám nijakovsky nedarí, zato ganja bar nájdeme na prvý šup. Vchádzame do podzemia, sadáme do cely (áno, dobre čítate do cely) a čakáme. Čakáme. Čakáme. Čakáme 15 min.

Krátky príbeh: Priebeh konzumácie v COFFEESHOPe.
Idem k baru. Objednávam 2 x 0,5 l coly. Zízam na obsluhu. Obsluha zíza na mňa. „K tej kole vás poprosím ešte aj nejaký matroš. Tam pri vchode si choď pýtať". Pristupujem k vyholenej hlave. „Ahoj, daj mi prosím 2x 2g, ale niečo ľahšie, sme tu na motorkách." Dealer bez slova vyberá 2x 2g a ja platím 24,-€. Vraciam sa k nedočkavému Cyrovi. „Veď čo by to bola za dovolenka nezahúliť v Amsterdame", konštatuje sucho a vecne Cyro. „Jasné!" mrknem na kamoša a pokúšam sa trasľavými rukami ubaliť jointíka. Do vedľajšej cely si sadajú dve pekné dievčatá a idú rovno na vec. Kým mne sa matroš rozsýpa všade na stole len nie do papierika, dievky od vedľa sú pripravené vydať sa na putovanie vesmírom. Možno. Jedna asi šikovnejšia malými prstíkmi a šikovným jazykom zoberie a oblíže mega-brutál-ultra joint a už obe odfukujú kým mne sa podarí dožmoliť ani nie 5 cm. Nevadí. Prvý prásk a Cyro sa ma vyhúkane pýta. „No čo, už niečo cítiš?" „Ani nie." odvetím sucho a ťaháme druhé kolo. Po treťom to na mňa doľahlo a Cyro sa stále tvári, že nič. Dopijeme kolu, kukáme ako voly na seba, oči podliate krvou. Barom sa nesie tvrdá elektro music, asi nejaký chaber, alebo niečo neuveriteľne otravné, ako keby niekto vedľa zapol cirkulár. „No nič ja musím opustiť tento priestor" a už sa tackám cestou k východu. Nohy ako z olova, krúcačka ako niekde na kolotoči. „Toto nem dopadne dobre". S bezduchým výraz v tvári stihnem poďakovať asi všetkým, ktorí sú spolu s nami „uväznení" a už sa tlačím smerom von. Záchrana, denné svetlo, lavička. Sadáme si. Mám pocit ako keby všetci okoloidúci čumákovali len na mňa. Zdôverím sa s týmto pocitom Cyrovi. „No jasné, všetci vedia, že je tu Miro z Bystrice a je strašne zhúlený". To nič na veci nemení, že pocit zostáva.

Neviem ako dlho sme v zime sedeli na lavičke, ale mne to pripadalo ako večnosť. Už ku koncu keď sme si len z časti cítili sedacie svaly, sme sa odhodlali vrátiť skoro celým Amsterdamom k motorkám. 

Cestu sme hľadali skôr po pamäti ako podľa mapky. Pri pokuse o návrat do hotela nás zastavuje policajná hliadka, ktorá si nás omrkla, keď sme si krátili cestu cez chodník pre cyklistov a mopedistov. Odkláňajú nás na krajnicu, pekne pozdravia podaním rúk a pýtajú sa či vieme čo sme spravili. Ja som začal šípiť ako sa z tejto šlamastiky vyvliecť a spúšťam. „To je úplne super, že tu máte špeciálny chodník pre motorkárov, to nie ako u nás na Slovensku aby si mal oči aj vzadu". Policajtka na mňa kuká či mi nešibe, vyberá knižku a ukazuje mi, že ten chodník nie je pre veľké motorky, ale len pre skútre a bicykle. „Ahá, tak to som vôbec nevedel, rýchlo jej odpovedám, v život som takú dopravnú značku nevidel". Cyra skoro chytá smiech, len tak tak, že ho ustál. Celá debata s políciou končí opätovným podaním rúk a so želaním pekného dňa mierime do hotela.

Podumanie v dopravnej zápche, ešte cestou ujo KFC a už ležíme odpadnutí v hotelovej izbe. Toto všetko sa stalo po 0,5grame. „Uf, už nikdy viac!" Aj keď,....
Free voľnosť a bezstarostnosť je na mieste. Len nie vtedy keď neviete kde a ako sa máte dostať na hotel. Pozor na free Amsterdam.

Cesta do Prahy a na stredné Slovensko
prebiehala za celodenného dažďa v celkovej dĺžke asi 900km do hlavného mesta ČR. Telefonát kamarátovi Vladovi, sušenie vecí, rýchle české pivká v pivárni U Švejka a na druhý deň nákupy darčekov pražských, holandských obchodoch. Cestu z Prahy do BB nebudem nijak extrémne rozpisovať asi bude stačiť len: „Dofrasa a už sme zase doma" Písal sa 08. máj 2009.

Zdolali sme okolo 3800 km za 8 dní. Navštívili 7 krajín (Rakúsko, Nemecko, Luxembursko, Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Česko), prekonali teplotné výkyvy od 4 do 24º C a vyskúšali sme si pohostinnosť Amsterdamu.

BeNeLux je jednoducho Šťastný Európsky Trojlístok.

VIDEO UŽ ČOSKORO  :-)